Trenčín

História mesta Trenčín

Malebné mesto rozprestierajúce sa na oboch brehoch Váhu je správnym strediskom Trenčianskeho kraja a centrom stredného Považia. Spolu s Bratislavou a Nitrou patrí medzi tri najstaršie slovenské mestá.

Jeho strategicky významná poloha sa cenila už v praveku, čo dokazujú bohaté nálezy z doby kamennej. Z doby bronzovej sa dochovali pozostatky ľudu Lužickej kultúry . Neskôr bolo toto územie dnešného Slovenska osídlene aj Keltmi. Oblasť je známejšia viacej z 2. storočia nášho letopočtu, v ktorom bola centrom konfliktu medzi Rímskou ríšou a germánskymi kmeňmi Markomanmi a Kvádmi. Tzv. Markomanské vojny sa stali jednými z najničivejších bojov v tejto oblasti Európy. Podniknutím rozsiahlej ofenzívy, ktorá mala raz a navždy germánske kmene pokoriť získali Rimania prevahu. Ak si ju chceli na území dnešného západného Slovenska udržať, tak tu museli ponechať niekoľko bojových jednotiek. Jednou z nich bola aj druhá pomocná légia táboriaca neďaleko osady Laugarício. Táto osada leží zhruba na dnešnom území Trenčína. Po rozpade rímskej ríše nenachádzame množstvo informácií o meste, a takisto ani informácie z obdobia Samovej a Veľkomoravskej ríše nie sú veľmi pestré.

Skutočný rozkvet mesta nastáva v roku 1275, kedy na Trenčianskom hrade začína panovať Peter Čák. Koncom 13. storočia potom jeho syn vytvára v rámci Uhorska autonómny štát zaberajúci takmer celé územie západného a stredného Slovenska, ako aj istej časti východu. Vpád Tatárov však nebol jedinou nešťastnou udalosťou, ktorá postihla dejiny tohto krásneho mesta. Keď v roku 1528 prebiehali boje medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom Habsburským bol trenčiansky hrad pod kontrolou Zápoľského. V roku 1543 nastala jeho rekonštrukcia zahŕňajúca aj obranné posilnenie mestských pozícií, čo nebolo na škodu, pretože koncom 16. storočia bolo mesto pustošené krymskými Tatármi a v roku 1604 Bočkajovými hajdúchmi. Po dlhých dobách veľkých katastrof, nepokojov, bojov, hladomorov, vpádov Turkov mesto čakal ešte obrovský požiar ktorý vypukol v roku 1790. Práve tento mohutný požiar natrvalo zničil celé jadro mesta a hrad sa práve vďaka nemu doslova zosypal ako domček z kariet. Odvtedy už Trenčiansky hrad nebol nikdy osídlený.

V roku 1867 bol Trenčín „vďaka“ rakúsko-Maďarskému vyrovnaniu degradovaný na obec. Napriek tomu v tomto období mesto pomerne prekvitalo, za čo mohla do veľkej miery prebiehajúca priemyselná revolúcia. Od roku 1883 má mesto vybudovanú železničnú sieť a tá elektrická sa začala bezproblémovo využívať o 24 rokov nato. Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Česko-Slovenskej republiky sa znovu zlepšila kvalita života, ktorá sa podpísala na rozvoji mesta. Začal sa rozvíjať ďalší priemysel, okrem potravinárskeho pribudol aj textilný.

Od tej doby však nepokračovali len obdobia rozkvetu mesta, tie na istú chvíľu zastavila aj neslávna 2. svetová vojna, v ktorej si Nemci v meste zriadili veliteľstvo gestapa. Po jej ukončení sa počas komunizmu síce Trenčín kultúrne rozvíjal, ale tak ako ostatok slovenských miest, strácal na svojom lesku. Akýsi druhý dych chytil až po revolúcií v roku 1989, kedy do mesta začal prenikať nový štýl života, ten západný. Bohaté historické udalosti, ktoré sa podpísali na vzniku a rozvoji tohto krásneho mesta nám v súčasnosti pripomína zreštaurovaný hrad a historické mestské jadro.

Povesti z Trenčína a okolia

Legenda o svätých pustovníkoch Svoradovi a Benediktovi

O týchto dvoch svätcoch sa dozvedáme najviac skrz spomienky biskupa Maurusa z polovice 11. storočia. Ten patrnejšiu časť legendy venuje sv. Svoradovi poukazujúc na jeho prisilnú askézu, silné sebazapieranie, trýznenie tela a silnú vôľu, no spomína taktiež jeho putovanie, zázraky, ktoré spôsobil, ale aj jeho smrť. Sv. Svorad sa v istom období života utiahol ako pustovník na samotu, kde sa venoval rozjímaniu a pôstu. Počas dní sa okrem modlitieb venoval práci v lese. Raz sa mu stalo, že pri rúbaní bol taký zoslabnutý, že omdlel. Hovorí sa, že v tej chvíli ku nemu pristúpil nádherný mladík sťaby anjel, ktorý ho odniesol do jaskyne.

Keď sa Svorad prebral, vyrozprával svoju netradičnú historku svojmu učencovi Beňadikovi, a prinútil ho mlčať o nej dovtedy, pokiaľ neokúsi posledné dni. Pár dní pred smrťou sa utiahol ku mníchom do zoborského kláštora. Keď nakoniec skutočne posledný krát vydýchol, pri vyzliekaní mnísi zistili jeho skutočné mučeníctvo: celý čas mal totiž na tele železnú reťaz, ktorá bola na ňom tak dlho, že mu vzrástla do mäsa. Keď mu ju kvôli posmrtnej pamiatke chceli dať mnísi dole, bolo počuť zvuk praskajúcich rebier.

Beňadik žil aj po smrti svojho učiteľa ešte zo tri roky na Skalke, spomínanej samote kde istú dobu prežil aj Svorad. Keď ho v jeden pochmúrny deň prepadli zbojníci s úmyslom olúpiť ho, a nič sa im nepodarilo nájsť, malo to pre Beňadika neslávny koniec. Zabili ho, vytiahli z jaskyne a mŕtve telo zhodili do skaly do Váhu. Traduje sa, že od tej doby vidieť sedávať mohutného orla na jeho brehu, akoby čosi pozoroval a keď sa po roku podarilo nájsť Beňadikovo telo v šírych hlbinách, bolo vraj neporušené. Pltníci plaviaci sa okolo Skalky po Váhu doteraz berú Beňadika ako svojho patróna a ochrancu.

Studňa lásky

Táto povesť hovorí o silnej láske tureckého pašu Omara ku krásnej Fatime, ktorá bola zajatkyňou Štefana Zápoľského na Trenčianskom hrade. Paša totiž za jej slobodu sľúbil vykopať na hrade studňu, aby sa stal skutočne nedobytným. Po celé tri roky sa snažil spolu so svojimi 300 druhmi z tvrdej skaly vykopať vzácnu vodu. Nakoniec sa mu to podarilo i keď za cenu veľkých strát z radov jeho druhov. Pri jeho odchode, keď si odnášal svoju lásku bolo totiž počuť slová: „Zápoľský, vodu máš, ale srdce nie“. Pri odchode z hradu sa Fatime zachytil závoj o krovie na zákrute a preto hostinec, ktorý vznikol na tomto mieste v 16. tom storočí nosil meno Závoj a dnes je jeho názov Fatima. Hradnej studni je dodnes venovaná i expozícia umiestnená v gotickej kaplnke.

Prípad mŕtvej barónky

Kedysi dávno sa dcéra bohatého baróna Andrického, Antónia de Andricky, zamilovala do mladého zemana. Jej prísny otec však bol rázne proti tomu, pretože mal s dcérou vyššie plány a svadbu dovoliť nechcel. V silnom hneve pri jednej hádke s dcérou vyslovil osudné: Radšej ťa vidieť mŕtvu ako vydatú za takého žobráka. Vysloviť to veru nemal, lebo sa i stalo. V momente sa mu totiž dcéra zložila na zem. Po skontrolovaní jej životných akcií privolaným lekárom skonštatovali skutočnú smrť. Čo však bolo podozrivé, bolo to, že mŕtvola mala ešte stále živú farbu a ohybné prsty. U mnohých to vyvolalo pobúrenie a nevôle že dievčina je skutočne mŕtva. Urobilo sa to teda takto, Antónia nebola pochovaná v krypte, ale v otvorenej truhle na chodbe krypty. Ani na druhý deň však dievča nejavilo žiadne náznaky života, i keď tvár bola ešte stále ružová a celkom svieža a prsty neboli stuhnuté, ale stále pohyblivé. No i napriek tomu dal privolaný murár zamurovať truhlu do pohrebného výklenku. O čo väčšie však bolo prekvapenie, keď na ďalší deň počul kostolník Antóniin hlas volajúci o pomoc. Celý vyľakaný stratil na malú chvíľu vedomie. Po príchode mníchov, ktorí bojazlivého kostolníka našli a vzkriesili však už nebolo počuť žiaden hlas a tak považovali jeho slová len za fantáziu. Do dnešnej dobe sa nevie presne, aký bol skutočný koniec Antónie a čo bola iba vykonštruovaná ľudová domýšľavosť. Otvoriť kryptu barónky pre zistenie sa však skutočne neodporúča.

Osobnosti mesta Trenčín

Matúš Čák

Matúš Čák Trenčiansky, prezývaný i pán Váhu a Tatier, pochádzal z uhorského šľachtického rodu Čákovcov z oblasti Ostrihomu. V okolí Trenčína vlastnil celý rad panstiev, rovnako ich mal však aj na území dnešného Slovenska. Bol to významný uhorský palatín, taverník, feudál, oligarcha, župan a takisto politik. V dvanástich stoliciach vlastnil 30 hradov a ďalších majetkov. V roku 1296 sídlil na Trenčianskom hrade, kde vládol ako samostatný panovník až do svojej smrti v roku 1321.

Jozef Branecký

Meno Jozefa Braneckého, piaristického provinciála, je takisto neoddeliteľné spojené s mestom Trenčín. Prežil tu väčšiu časť svojho života a vďaka svojmu študijnému zameraniu, kde sa zameriaval na stredoveké listiny a archiválie trenčianskeho okolia sa ich rozhodol beletristicky spracovať v podobe historických románov. Práve vďaka nemu tak poznáme napríklad diela ako: Zo starého Trenčína, Trenčín, Fráter Johannes, Poklady Matúša Čáka, Trenčín-Trnava a mnohé ďalšie. V medzivojnovom období pôsobil ako známy nosič-zvestovateľ ľudovej literatúry a regionálnych dejín. Okrem doteraz zmienených vecí sa zaslúžil aj o rozvoj ekonomickej spolupráce medzi trenčianskymi cirkvami. Pochovaný je na mestskom cintoríne, a na Mierovom námestí sa nachádza pamätná tabuľa i jeho busta.

Karol Jozef Brančík

Brančík bol rozhodne všestrannou osobou pôsobiacou za mestské záujmy. Okrem toho, že bol hlavným župným lekárom a lekárom trenčianskej sedrie (čo je bývalý názov krajského súdu) bol takisto aj entomológom a prírodovedcom. Patril medzi zakladateľov prírodovedeckého spolku trenčianskej župy, ktorý vznikol v roku 1877 a jeho prvých tajomníkov i predsedov. Okrem iného sa však venoval aj archeológií a numizmatike, a dirigoval vojenskú hudbu. Mesto ho spomína nielen kvôli doteraz uvedeným okolnostiam, ale aj preto, že tu založil aj korčuliarsky a tenisový oddiel.

Ľudovít Starek

Tento mimoriadne aktívny muž, mimochodom vyštudovaný teológ sa venoval celý život histórií a propagoval kult trenčianských pustovníkov sv. Svorada a Benedikta. Práve on dal zrekonštruovať niektoré objekty na Skalke, v ktorých pustovníci žili istú čas svojho života. Založil v Trenčíne župný špitál a zalesnil dovtedy holé oblasti v blízkosti Trenčianskeho hradu( dnešný lesopark Brezina). V roku 1852 mu vyšla publikácia, ktorá v sebe združovala poznatky o histórií , kultúrnych pamiatkach a o hodnotách mesta.