Bratislava

História mesta Bratislava

Najväčšie a hlavné mesto Slovenskej republiky s počtom obyvateľov cca 450 000 sa rozprestiera na oboch stranách Dunaja, a práve táto poloha mu už v oddávna zabezpečovala významné postavenie: Podunajská obchodná cesta spájala východnú a juhovýchodnú Európu so západnou a Jantárová obchodná cesta spájala jadranskú oblasť s oblasťou pobaltskou. Prvá písomná zmienka o Bratislave pochádza až z roku 907, pričom Slovanmi bola osídlená už od 6. storočia. V roku 1291 získala od uhorského kráľa Ondreja III. mestské výsady, a v roku 1464 od Mateja Korvína dôležité právo meča. Ten v roku 1465 so súhlasom pápeža založil v Bratislave prvú vysokú školu na Slovensku, Academiu Istropolitanu, ktorá neskôr zahájila činnosť s prvými štyrmi fakultami: teologickou, právnickou, medickou a artistickou (filozofickou).

V čase, keď bola Bratislava hlavným mestom Uhorska (1526-1784) tu sídlili orgány uhorskej štátnej správy. V roku 1805 bol podpísaný v Primaciálnom paláci, medzi Napoleonom Bonapartem a rakúskym cisárom Františkom I. Bratislavský mier, ktorý však dlho nevydržal, pretože už v roku 1809 bola Bratislava bombardovaná Napoleonom z petržalskej strany Dunaja.

Od roku 1919 je Bratislava hlavným mestom Slovenskej republiky. Pozrite sa, ako sa chronologicky menili názvy Bratislavy v jednotlivých obdobiach: Wratislaburgum - r. 807 , Brezesburg -r. 1042, Preslawaspurch- r. 1052, Bosonium- r. 1146, Brezalauspurc - neznáma doba, Istropolis- Matej Korvín, Pozsony- Maďarský názov, Braslavespurch- 16. storočie, Posonium- Latinský názov, Pressburg- Nemecký názov, Brezizbuch- Nemecký názov, Bresburch- Nemecký názov, Prešporok- neznáma doba, Wilsonovo Město- návrh z roku 1919, Bratislava- oficiálne od r. 1919.

Povesť o Devínskom hrade a šašovi Wigandovi

Kedysi dávno panoval na hrade Devín Mikuláš Garaj, ktorý bol známy tým, že ku svojim poddaným sa správal šľachetne a úctivo. Zo všetkých svojich poddaných, a to že ich bolo hodne, maj však najradšej svojho dvorného šaša. Niet sa čomu čudovať, šašo Wigand bol skutočne humornou postavičkou, bol usmievavý, prešibaný, všade šíril dobrú náladu a stále rozosmieval svojich pánov a priateľov. Raz išiel za rybárom, ktorý chytil obrovskú rybu. Úlovok to bol naozaj znamenitý, a tak sa šašo rozhodol, že ho vezme pánovi na večeru. Pri vstupe do hradu ho však zastavil lakomý strážnik, ktorý ho prepustil iba pod tou podmienkou, že z odmeny, ktorú šašo dostane za rybu mu kvapne presná polovica. Šašo sa uškrnul a prisľúbil strážcovi presnú polovicu odmeny, ktorú dostane.

Pán si vysoko cenil, že mu šašo priniesol taký veľkolepý úlovok. Bol ochotný mu zaň z veľkého potešenia darovať naozaj čokoľvek, dokonca i rybárovi, ktorý Wigandovi rybu posunul, prisľúbil nový domček. Ponúkol mu peniaze, tie nechcel. Ponúkol mu dokonca svoju dcéru, no tú takisto taktne odmietol, i keď sa mu pri tom odmietnutí zaskveli slzy v očiach. Vypýtal si niečo inakšie. Presných 50 ostrých na holú! Pánovi sa nechcelo veriť, prečo by si Wigand pýtal takú hlúposť, no keď mu šašo vysvetlil dôvody, rozosmial sa a ešte ho aj pochválil, aký je len prešibaný. Keď ho napoludnie išli zbiť, nedostal tak 50, ale 25 úderov na holý zadok. Lakomý strážca ich dostal rovnaký počet, no o dosť silnejších a bolestivejších, ako boli tie šašove.

I keď ubolenému šašovi do smiechu veľmi nebolo, napravila to predsa len hradná princezná, ktorej sa taktiež zapáčil šašov kúsok natoľko, že sa jej zapáčil od tej chvíle už nastálo.

Osobnosti z Bratislavy a okolia

Ján Matej Korabinský

Zakladateľ štatistickej geografie, kartograf, historik, lexikograf, pedagóg i publicista sa narodil v rodine učiteľa, a toto prostredie formovalo jeho ďalšie pôsobenie. Už v 19 tich rokoch prednášal na bratislavskom lýceu. V roku 1761 založil civilnú dievčenskú školu, ktorá fungovala v duchu Komenského pedagogických názorov. Po siedmych rokoch však bolo jej fungovanie obmedzené a nakoniec úplne zrušené. Korabinský sa venoval tiež filozofií, teológii a matematike. Absolvoval viacero potuliek svetom, no vždy sa vrátil späť do Bratislavy, kde sa popri vychovávateľskej činnosti venoval tiež publicistike.

V rámci tvorby vydal hry pre deti, ktoré mali cibriť pamäťové a rozumové schopnosti v nemeckom jazyku, nazývali sa „Spiele fuer kinder, gedächtniss und verstand zu schärfen, deutsch, ungarisch und böhmisch“. Jeho hlavným lexikografickým dielom, inak aj významným prameňom k dejinám spisovného jazyka je Pokus o malý turecký slovník s pripojením nemeckými, maďarskými a českými ekvivalentmi a stručnou tureckou gramatikou. Korabinský toho pre Bratislavu urobil rozhodne viac , za čo sa mu odvďačila aj tým, že je po ňom pomenovaná jedna z jej ulíc. V Galérií mesta Bratislavy je dodnes vystavený jeho portrét.

Florián František Rómer

Tento významný človek v dejinách Slovenska je pokladaný za zakladateľa modernej slovenskej archeológie. Okrem toho bol polyhistorom, bol to prírodovedec, historik, profesor ,cirkevný hodnostár a uznávaný vedcec vo všetkých európskych štátoch. Narodil sa 12.4. 1815 v Bratislave v rodine obuvníka. V roku 1838 bol vysvätený za kňaza. Zo svojích úspechov je azda najviac známy pretože založil v petržalskom parku botanickú záhradu. Jeho výsledky v prírodovednom bádaní boli obdivuhodné, a práve vďaka nim bol zvolený za člena Uhorskej akadémie vied. Za prvú uhorskú monografiu z dejín umenia a historickej archeológie sa pokladá práve jeho dielo o prastarých maľbách na stenách v Uhorsku z roku 1874. Rómer veľmi dychtivo skúmal bratislavskú flóru a flóru jej šíreho okolia. Keďže boli jeho zásluhy na verejnej činnosti a osvete nemalé, bol za to aj patrične docenený: v roku 1873 získal rytiersky kríž 3. triedy Radu železnej koruny.

Jozef Könyöki

Jozef Könyöki bol výtvarník, pôvodne profesor kreslenia, reštaurátor a zakladateľ mestského múzea v Bratislave. On sám zbierky obohatil rozličnými vlastnými zozbieranými predmetmi. Celý život sa venoval kresleniu architektonických pamiatok - hradov, kaštieľov i kostolov Uhorska. Jeho práce sú zaradené k tzv. technickej škole vyhovujúcej technickým smerniciam Dočasného pamiatkového výboru. Jeho dielo je v súčasnosti súčasťou zbierok zachovaných Úradom na ochranu kultúrneho dedičstva v Maďarsku, ktorá dokumentuje pamiatky dnešného východného Rakúska, Chorvátska, Slovinska, ale najmä západného a stredného Slovenska.